Poviedky I a II

Poviedky I

Nezabudnuteľné príbehy Itala Sveva, ktoré obsahujú aj poviedky nepublikované počas Svevovho života….

Spontánne priateľstvo Itala Sveva s Jamesom Joyceom pravdepodobne významnou mierou prispelo k tomu, že I. Svevo niekoľko mesiacov pred svojou smrťou napísal:“Vždy som miloval svojho literárneho démona. Neodvrhol som ho za to, že mi odmietal priniesť slávu…”Napriek snahe odstrániť zo svojho života “tú smiešnu a škodlivú vec, ktorá sa volá literatúra”, nutkanie písať bolo v Svevovi také mocné, že napokon vždy zradil vlastné predsavzatie a každú voľnú chvíľu venoval “tajnému zlozvyku“.
Vďaka tomuto odhodlaniu sa napokon ukázalo, že Italo Svevo patrí k majstrom poviedky. Námety svojich poviedok čerpal z búrlivého a kozmopolitného prostredia Terstu, poznačeného mnohoetnickým a mnohojazyčným podhubím.
Nezabudnuteľné príbehy Itala Sveva prinášame čitateľom v dvoch zväzkoch. Obsahujú aj poviedky, ktoré počas Svevovho života neboli publikované.

Poviedky II

Nezabudnuteľné príbehy Itala Sveva, ktoré obsahujú aj poviedky nepublikované počas Svevovho života….

Automobilová nehoda v septembri 1928 zabránila Italovi Svevovi dokončiť rozpracovaný román. Nedokončené zostali i mnohé poviedky, lebo ako začínajúci autor bez publika nikomu nebol povinný predkladať ucelené diela. No ako chápať prerušené “náčrty” zrelého autora? Podľa literárnych vedcov ich treba vnímať ako pomyselnú a zámernú súčasť jeho životného, ktorými chcel vyzdvihnúť pôvab nekonečného fragmentu.

I. Svevo pri istej príležitosti vysvetlil:”Verím, úprimne verím, že najlepší spôsob, ako na naučil písať, je načarbať každý deň aspoň niečo. Treba sa pokúsiť vydolovať z hĺbok vlastného bytia každý deň jeden zvuk, jeden prízvuk, jedmu skamenelinu niečoho, čo je i nie je myšlienkou, čo je i nie je citom, hoci len nejakú výstrednosť, žiaľ, bolesť, niečo úprimné… V opačnom prípade – keď si myslíme, že nadišiel pravý čas, aby sme vzali do ruky pero – hrozí, že vhupneme do zabehaných klišé alebo obídeme miesto, ktoré sme nedostatočne preskúmali. Jednoducho – mimo pera niet spásy.”